Tá najkrajšia a najlepšia úroda skutočne znalých – vyrovnanosť, nebojácnosť, sloboda
Epiktétos
Aj vy si predstavíte pri slove aristokrat vždy pokojného a vyrovnaného elegána, ktorý budí dojem prirodzeného spoločenského ideálu? Ak pozorný bádateľ minulosti nazrie do životov aristokratov, nájde mnoho formálnych rozdielov, čo však spájalo takmer všetkých naprieč históriou, je postoj k vnútornej vyrovnanosti. Spôsob komunikácie, jeho reakcie, rozhodovanie. Každú oblasť života ozvláštňuje touto esenciou pokoja, ktorá ho odlišuje od ostatných. Prejavovanie prílišných emócií, vášní a nepokoja nebolo a nikdy nebude vznešené, čo je v protiklade so zásadami moderného aristokrata. Svojím pokojným prejavom zdôrazňuje dôležitosť všetkého, čo robí.
Okrem týchto vonkajších prejavov je aj vnútorná podstata vyrovnanosti dôležitá. Aristokratov totiž zaväzuje povinnosť k službe, pri ktorej častokrát vykonáva dôležité a rozvážne rozhodnutia s prihliadnutím na osobné a etické zásady. Nejeden aristokrat sa už v minulosti riadil štyrmi Platónovými cnosťami – múdrosť, umiernenosť, odvaha a spravodlivosť. Čím sa riadi vznešený aristokrat aj dnes, aby dosiahol alebo udržal svoj povestný vnútorný pokoj?
Ovláda svoj hnev
Moderného aristokrata charakterizuje disciplína, ktorá sa týka nielen jeho činov, preto sa rozum nikdy nemôže riadiť tak nedisciplinovanou vášňou akou je hnev, pretože ignoruje korektnosť či vhodnosť správania. Hnevu chýba akákoľvek objektívnosť či umiernenosť, človek sa stáva otrokom vlastných vášní, čo je v protiklade so zásadami moderného aristokrata. Nahnevaný človek bol už v staroveku synonymom vulgárnosti a nevzdelanosti.
,,Ira furor brevis est“ – hnev je krátkodobé šialenstvo. Rímsky filozof Seneca uvádza, že hnev dokáže zničiť rodiny, mestá, národy. A tiež hovorí, že veci, o ktorých si myslíme, že sú dôležité, zvyčajne dôležité nie sú a sú dôležité len v našich predstavách. Človek, ktorý sa neustále hnevá, pretože veci nie sú podľa jeho predstáv, tak mučí svoje okolie.
Robí veci najlepšie ako vie
Moderný aristokrat kladie dôraz na povinnosť a službu, preto sa snaží nielen zastávať svoje úlohy dobre, ale snaží sa byť vznešeným príkladom pre iných. Výstižne o tom vypovedá Senecov výrok ,,Kedykoľvek uvidíš, koľkí sú pred tebou, uvažuj, koľkí ťa nasledujú.“ ,,A keďže každá námaha má mať nejaký cieľ, má niekam smerovať“, aj moderný aristokrat smeruje svoj život k zmysluplnej činnosti a svoju pozornosť venuje znalostiam, ktorými dokáže mnoho vecí ovplyvniť.
Tiež si uvedomuje, že všetky ciele nemôžu byť naplnené, napriek tomu sa snaží robiť veci najlepšie ako vie. Dobrý pocit mu neprináša len myšlienka na samotný cieľ, ale aj cesta k nemu a znalosti, ktoré pri tom využíva. To je zdrojom vnútorného pokoja.
Trávi čas so správnymi ľuďmi
K povestnej vyrovnanosti moderného aristokrata určite prispieva vhodný výber ľudí, s ktorými trávi nielen voľný čas, ale častokrát aj ten pracovný. Silné sociálne vzťahy sú nesmierne cenné, pretože sú zdrojom významných kontaktov. Spoločné rozhovory a zdieľanie hodnôt, ktoré sú založené na vzájomnej dôvere, prinášajú inšpiráciu, vzájomné pochopenie a podporu.
Z rôznej historickej korešpondencie sa dozvedáme, že téme priateľstva a sociálnych vzťahov sa venovali už malí aristokrati, ktorí si často vymieňali dôvernú korešpondenciu s priateľmi. V mladšom veku boli posielaní do významných škôl, v ktorých nadväzovali spoločenské kontakty a priateľstvá a udržiavali ich aj počas obdobia dospelosti.
Je nezávislý
Pokiaľ je človek nepokojný a nie je vyrovnaný, stráca sa vo svojich hodnotách. Začína sa správať podľa iných. Modernému aristokratovi prinášajú duševný pokoj práve jeho jasné hodnoty, ktoré mu udávajú smer. Snaží sa žiť podľa nich bez ohľadu na názor iných, čím si vydobýja právo na slobodu. Kto nemá kontrolu nad vlastnými hodnotami, vždy bude len odrazom davu. Ten, kto koná a hovorí tak, aby sa iným zapáčil, stáva sa otrokom. Moderný aristokrat si váži svoju vnútornú slobodu, preto sa zdráha správať tak, aby si získal obdiv iných.
Moderný aristokrat nepripisuje cudzej mienke žiadnu hodnotu, pretože neustála starosť o ňu obvykle nemá rozumné zdôvodnenie a je vo veľkej miere zdrojom ľudskej nespokojnosti. Pre jeho vnútorný pokoj je mienka iných nepodstatná, a preto aj jeho reakcia na ňu je prirodzene pokojná.
Váži si jednoduché veci
Platón, ktorý patril medzi antických aristokratov, povedal „Bohatstvo múdremu slúži, hlúpemu vládne.“ Zdroj ľudskej nespokojnosti spočíva v stále nových pokusoch o vyššiu úroveň požiadaviek. Pri tvorovi s takými nenásytnými potrebami ako je človek, ktorý sa skladá zo samých nárokov, sa nemožno čudovať, že si bohatstvo cení viac ako čokoľvek iné a stáva sa jeho otrokom. Modernému aristokratovi bohatstvo slúži. Nekonzumuje, ale rozvíja.
Moderný aristokrat vie, že samotné bohatstvo nie je zdrojom vnútorného šťastia. Bohatstvo je otázkou nezávislého života. Života, ktorý neovplyvňuje ako politická, tak spoločenská situácia. Preto svoj majetok považuje nielen ako ochranný múr proti mnohým nešťastiam, ale aj ako základný pilier nezávislosti. Hľadiac touto optikou, neoslepený konzumnou spoločnosťou, dokáže oceniť a užívať si aj celkom obyčajné a jednoduché veci.
Je zdvorilý
Na ľudí nazerá triezvym pohľadom, čím si nevytvára mylné, možno zidealizované predstavy o ostatných. Rešpektuje intelektuálne, ale aj morálne hranice každého človeka. Akokoľvek je povaha druhého otravná, mala by platiť zásada kardinálnej cnosti – zdvorilosť. A tým sa moderný aristokrat aj riadi. Vzhľadom na túto neľahkú úlohu sa zdvorilosť radí medzi najvznešenejšie vlastnosti. Táto schopnosť obratnej diplomacie vyžaduje, aby sme preukazovali úctu všetkým ľuďom, zatiaľ čo väčšina z nich si to možno ani nezaslúži.
Schopenhauer ju vysvetľuje ako malú mlčanlivú dohodu obidvoch strán, nerobiť si vzájomné výčitky z mravnej alebo intelektuálnej biedy. Každý, kto sa dokáže povzniesť nad negatívne vlastnosti iných, zabezpečí si veľkú časť duševného pokoja.
Menej hovorí a viac počúva
Moderný aristokrat si skutočne pestuje schopnosť viesť kvalitné rozhovory napriek hlučnej a rýchlej dobe. V presýtenom priestore, ako hovorí francúzsky filozof Pierre Emmanuel, sa skutočným rozhovorom nedarí, preto sa stávajú len povrchnými. Riadi sa veľmi jasným pravidlom – hovorí len to, čo je potrebné a snaží sa byť stručný. Neklebetí. Neohovára. Nesťažuje sa. Nehovorí priveľa a o bezvýznamných veciach, nechváli sa vlastnými zážitkami, ktoré sú často otravné a zahľadené do seba.
Radšej si osvojuje zvyk pozorne načúvať, čo druhý hovorí a pokiaľ je možné, preniknúť do jeho mysle a starostlivo pozorovať, čo vlastne chce dotyčný povedať. Načúva so zámerom porozumieť a hovorí, len ak to skvalitní a obohatí rozhovor.
Ako hovorí Epiktétos v úvode, najlepšou úrodou znalých je vyrovnanosť. Je nesmierne náročné previesť túto cnosť do života, najmä v hlukom zaplnenej spoločnosti, ktorá neustále odvádza našu pozornosť od seba samých. Je to vzácne a zriedkavé, no zároveň užitočné a nevyhnutné. Práve preto sa stávajú tieto zlaté pravidlá najväčšou výzvou moderného aristokrata.