Otázkou odovzdávania majetku sa ľudia v histórii zaoberali bez ohľadu na spoločenské postavenie, historické obdobie, zvyklosti alebo právny systém krajiny. Prvé myšlienky ako rozumne odovzdať rodinný majetok ďalšej generácii začali vznikať už v staroveku. Cieľom bolo chrániť rodinný majetok pred jej „drobením“ alebo nerozumným zaobchádzaním ďalšej generácie. Veľmi rafinovaným riešením sa stal neskôr aj nazývaný „šľachtický štandard“. Od jeho vzniku sa podstata tohto inštitútu takmer vôbec nezmenila, aj keď prvé počiatky boli založené na bezvýhradnej dôvere a teda na ústnej dohode. Stručný prierez históriou nám ukáže, že niekoľko tisícročná myšlienka môže byť aktuálna aj dnes. Práve z histórie ľahko pochopíme podstatu „šľachtického štandardu“.
Prvé začiatky v staroveku
„Najvyššiu hodnotu dosahuje majetok vtedy, keď pripadne človeku, ktorý vyzbrojený ušľachtilými duševnými silami usiluje o ciele, ktoré mu budú slúžiť ku cti a blahu spoločnosti. Kto však po zdedení majetku nerobí nič, ženie sa do náručia nudy a výstrednosti, ktoré ho zbavia všetkých predností. Ocitá sa v biede len preto, že peniaze, ktoré mal, rozhádzal.“ Takto opísal zaobchádzanie so zdedeným majetkom Arthur Schopenhauer a aj takto môže skončiť rokmi vynaložené úsilie nerozumným zaobchádzaním. Túto skutočnosť si uvedomovali už starovekí občania.
Prvé podoby „šľachtického štandardu“ priniesli rímski občania, ktorí sa snažili udržať majetok rodiny pokope počas striedania viacerých generácií a ochrániť ho tak pred znehodnotením. Pre bohatých Rimanov bol sociálny status veľmi dôležitý, no ten si vyžadoval schopnosť nielen majetok získať, ale si ho aj udržať. Mnohí sa stavali k svojmu majetku zodpovedne, a práve obavy z jeho znehodnotenia ich nútili hľadať účinné riešenie. A tak vymysleli inštitút pre odovzdávanie majetku, ktorý bol založený len na vzájomnej dôvere. Osoba, ktorá po sebe zanechávala nejaký majetok, mohla požiadať druhú osobu o správu tohto majetku určeným spôsobom, prípadne o jeho odovzdanie v stanovenom čase osobe tretej. V tom období sa okrem dôvery brali do úvahy aj vlastnosti ako priateľstvo, čestnosť, vernosť, bezúhonnosť a vysoká morálka. Neskôr táto myšlienka našla svoje miesto aj v rímskom práve.
Prečo šľachtický štandard
Podobne ako v staroveku aj v stredoveku sa snažila primárne šľachta chrániť svoj majetok. Stredovekí šľachtici uplatňovali podobný princíp ako starí Rimania, no kvôli mnohým nedokonalostiam sa nepodarilo majetok úplne uchrániť. Každá oblasť mala svoje pravidlá dedenia a každé obdobie so zmenou panovníka prinášalo nové pravidlá. Kým v 11. a 12. storočí bolo v šľachtických domoch dedenie obmedzené len na prvorodeného syna, v 13. storočí prichádza výrazná zmena. Dedičské právo prechádza aj na ďalších synov, čím sa podporilo aj postupné „drobenie“ majetku. Mnohí v tejto dobe nachádzali inšpiráciu práve v rímskokatolíckej cirkvi. Tá pre svoje potreby začala aplikovať princíp zverenstva pri správe svojho majetku. Ten sa postupne dostal do povedomia aristokracie a bohatej spoločnosti a to najmä v Anglicku, kde sa udomácnilo pomenovanie – trust.
Iný príklad, ktorý stojí za to spomenúť ako zaujímavosť, je o rytieroch, ktorí odchádzali v období križiackych výprav na dlhé obdobie preč z domova a potrebovali nájsť spôsob, ako by zabezpečili svoj majetok do ich návratu. To im pomohol dosiahnuť práve princíp, pri ktorom zverili svoj majetok do správy priateľovi, ktorý mu ho po návrate so cťou vrátil, alebo za okolností, že sa rytier už nevrátil, previedol majetok na jeho najstaršieho potomka. To len potvrdzuje pôvodnú schopnosť šľachtického štandardu, fungovať na princípoch cti a dôvery.
Neprajné obdobie
V novodobej histórii sa šľachtický štandard udomácnil najmä v anglosasky hovoriacich krajinách a to najmä pre ich bohatú históriu. Na našom území sa využívala veľmi obmedzene, v šľachtických a neskôr v nešľachtických zámožných rodinách. Po roku 1918 a rozpadom monarchie začalo neprajné obdobie a intenzívne snahy o zrušenie šľachtického štandardu, ku ktorému nakoniec aj došlo. Všetky dovtedy založené zverenstvá akéhokoľvek typu zanikli a nové nesmeli vzniknúť. Dôvodom bola správa, ktorá uviedla, že tento inštitút je posledným zvyškom privilégií šľachty, ktoré umožňujú šľachtickým rodom hromadiť veľké majetky. V súčasnosti však táto myšlienka správy majetku opätovne ožíva, nepochybne pre jej výhody, ktoré ponúka.
Napriek rôznym úskaliam, ktorými musel „šľachtický štandard“ celé stáročia prechádzať, je nepochybne aktuálny aj dnes. Aj keď tento inštitút predávania majetku budeme márne hľadať pod názvom „šľachtický štandard“, navždy bude jeho história zapísaná najmä v radoch aristokracie. Ak by ste sa predsa chceli inšpirovať aristokraciou, určite je to možné aj dnes v podobe zvereneckého fondu.